Piliere slobody zostali naštrbené. Poryvy vetra udierajú silnejšie. Niekde sa stala chyba. Brať veci ako samozrejmosť je prvý krok k ich znehodnoteniu. Mnohí sme sa narodili do demokracie, štátu s nálepkou slobody. Mali sme byť novou generáciou, ktorá mohla snívať oveľa ďalej ako len k hraniciam. Mohli sme čokoľvek. Voľný pohyb sme vnímali ako nutnosť spoločenského bytia, právo povedať si názor bolo jednoduchou ľudskou potrebou. A zrazu sa prebúdzame do sveta, ktorý je úplne iný. Nálepky sa strhávajú a veci dávno zapadnuté prachom sa vynárajú na povrch. Sloboda je zrazu krehká. A možno taká bola vždy. Len sme ju videli cez iné sklá.
Slová som vždy považovala za mocný nástroj. Istým spôsobom vyjadrovali slobodu autora. V každej dobe si našli svoje miesto, niekedy v alegóriách obalili skutočnú podstatu dejín, pozorný čitateľ medzi riadkami nachádzal zakopané poklady. V tej dnešnej hýbe svetom vražda. Vražda investigatívneho novinára, ktorého sme my nazývali učiteľom.
Vrátim sa do čias strednej školy, keď sme v laviciach gymnázia snívali o veľkej budúcnosti. Slobodu sme hľadali v poézii prekliatych básnikov, vo fotení temných tém na opustených i plných uliciach, filozofovaní o útočisku pre všetky umelecké duše. Chceli sme zanechať stopu. Slovom, fotkou, možno pocitom. Kroky ma neskôr zaviedli na žurnalistiku. Učili nás o slobode. O práve písať pravdu. O akejsi povinnosti písať pravdu. Ján Kuciak bol mojím učiteľom. Vtiahol nás do deja investigatívnej žurnalistiky a dodnes si pamätám, ako na prvej prednáške horlivo vysvetľoval prečo je pre spoločnosť taká potrebná.
Ešte minulý týždeň bolo všetko v poriadku. Náhle sa človek prebudí do celkom inej reality. Nedá mi nevenovať tomuto človeku aspoň jeden príspevok. Svojimi slovami nás chcel zakaždým presvedčiť o tom, že novinárčina môže ukázať pravdu. Dokáže ju priniesť na ošúchanom podnose tvrdej práce so všetkým zdrojmi a detailami. Učil nás vyhľadávať vo verejne dostupných zdrojoch a hľadať súvislosti. V číslach a daniach mnohokrát videl príbehy. Za majetkami sa črtali osudy postáv. Jeho zistenia otvárali oči, a predsa o nich nikdy nehovoril priamo. Bol skromný, priateľský a trpezlivý. Bol naozaj dobrým človekom. Takým, akého si táto spoločnosť a samotná demokracia jednoducho zaslúži.
Pátranie v zmluvách, katastroch či súdnych rozhodnutiach chce veľkú dávku talentu. Ja som tam často nevidela nič. Napriek tomu bol v práci s nami trpezlivý, niekoľkostranové zmluvy nám dokázal vysvetliť dvomi vetami. Hnevá ma, ako niektorí tvrdia, že sa daným osobám vŕtal v súkromí. Pracoval s verejne dostupnými zdrojmi, ktoré si môže kliknúť každý jeden z nás ak vie, ako na to. Videl spojenia a významy jednoducho tam, kde iní nie. Odkrýval vzťahy, ktoré v demokratickom štáte nemajú fungovať. A možno použijem silné slová, no ak ktosi tvrdí, že to všetko oprávňuje na guľku do hlavy, tak ten človek zrejme nie je človekom. V dnešnej dobe je viac ako dôležité a nutné zostať človekom, nestať sa handrou, ako píše Bukovčan v dráme Kým kohút nezaspieva.
V udalostiach posledného týždňa mnohí v sebe zapreli človeka. A mnohí ho práve naopak znova našli. Niekedy sa, žiaľ, musí stať tragédia, aby sme sa opäť stali ľuďmi. Aby sa naše myšlienky spojili v jedno a nezostávali len tichými jedincami v úzadí. Dvom mladým ľuďom život už nikto nevráti, no ich posolstvo zostane navždy. Je na nás, generácii, ktorá všetky dobré veci dostala v podstate zadarmo, aby sa na udalosti v závere februára nezabudlo. Aby nezapadli prachom, tak ako takmer všetko v tejto republike.
Spomínam na gymplácke časy, keď vznikli tieto fotky. Ubehlo odvtedy už 5 rokov. Ešte sme neriešili dokonalo upravené obočie, v hlavách sme mali sny o prekročení vlastného strachu. Verili sme, že nám svet leží pri nohách a hlavu sme mali často v nadmorských výškach. Dnes som sa k nim po dlhej dobe vrátila a napadlo mi, že ešte neboli publikované. Inšpiroval ma nápis ACT. Pôsobí ako predzvesť malej revolúcie.
Možno ju práve teraz cíti každý z nás. Skúsme však hnev premeniť na jednoduchý smútok a keď doznie, robme si svoju prácu. Hľadajme pravdu, nebojme sa vysloviť názor, zdravú kritiku i pochvalu. Tu slová nekončia, mali by byť oveľa silnejšie. Kuciak bol pre nás inšpiráciou, obdivovali sme ho, ako na otázky o strachu odpovedal vždy s úsmevom. Na jednej z katedrových konferencií sa neustále pýtal a priam horlivo sa zapájal do diskusie. Jednu z jeho myšlienok som si rýchlo zapísala do mobilu, aby mi neušla. Fascinovala ma totiž jej jednoduchosť a krása zároveň: “Nechcem žiť vo svete, kde pravda neexistuje.” A touto jednoduchou vetou sa dá zrejme vystihnúť celá jeho práca a posolstvo. Jednoducho nechcel žiť v klamstve, chcel otvárať oči iným. Veril v lepšiu spoločnosť.
Sloboda by nemala zostať v úzadí. Na jej pilieroch vznikol v 90. rokoch tento štát. Chceli sme sa otvoriť svetu. Nezabúdajme, že hodnoty, ktoré dnes považujeme za základ, neboli vždy samozrejmosťou. Neboli zadarmo. Tak buďme ľuďmi a spolupracujme na tom, aby sa naša budúca generácia nemusela báť hovoriť nahlas.
C.
COKINELLE 